Rozhovor s Miriam Lexmann, bojovníčkou za náboženskú a politickú slobodu, expertkou na európsku a zahraničnú politiku.

Dlhé roky ste sa pohybovali v think-tankovom prostredí, kde ste mali dobrú pozíciu, prečo ste sa rozhodli vstúpiť do politiky? Chceli by ste sa politicky angažovať ďalej aj v prípade, keby ste sa nedostali do europarlamentu?

Ja to cítim tak, že som sa v prostredí politiky pohybovala v podstate stále. Aj moje doterajšie pôsobenie, či už v diplomacii, na pozíciách v Európskom parlamente alebo momentálne na poste riaditeľky európskej pobočky Medzinárodného republikánskeho inštitútu bolo politické.

Politiku vnímam nie ako stranícku činnosť, ale ako záujem o veci verejné, ktorý mám v podstate od mladosti. Práve tá dlhoročná skúsenosť a znalosť európskeho prostredia bola veľkou motiváciou kandidovať vo voľbách do Európskeho parlamentu.

Mám totiž vďaka nej jasnú predstavu o tom, čo by som mohla pre Slovensko a pre návrat kresťanských hodnôt do európskych politík urobiť.

Situácia dnes si totiž vyžaduje zo všetkého najviac skúsenosť, kontakty a hodnotové postoje. Nikdy som navyše nebola odtrhnutá ani od slovenskej politiky.

Naopak, myslím, že pôsobenie v Bruseli mi umožnilo získať potrebný nadhľad a dnes viem celkom presne identifikovať problémy a zmeny, ktoré je potrebné urobiť v prospech našej krajiny a hodnôt, ktoré si ceníme najviac.

K druhej časti otázky musím povedať, že počas kampane som získala množstvo informácií, nápadov a pohľadov, ktoré by mohli prispieť k riešeniu konkrétnych problémov v regiónoch alebo prispieť k tomu, aby sa v našej krajine robila politika lepšie a spravodlivejšie. Jednoducho tak, aby dôstojnosť každého z nás bola v centre jej záujmu.

Určite by som tieto nápady a skúsenosti chcela využiť v prospech obyvateľov Slovenska a v službe hodnotám bez ohľadu na výsledok volieb do Európskeho parlamentu.

Rozhodli ste sa kandidovať v časoch veľkého rozdelenia, ktoré zasahuje domácu politickú scénu aj Európu. V týchto voľbách proti sebe kandidujú minimálne dve kresťanskodemokratické strany, prečo podľa vás k tomu došlo?

Do aktívnej politiky som vstúpila vo chvíli, keď situácia bola už taká, aká je. Nebudem teda hodnotiť motiváciu politikov alebo vývoji udalostí, ktoré k tomu prispeli. A ani to nie je cesta. Chcem skôr vytvárať podmienky pre znovuzjednotenie.

Ak totiž dnes európska a  – samozrejme – aj domáca politická scéna niečo potrebuje, sú to politici, ktorí sa vedia zjednotiť v službe pre hodnoty a majú odvahu sa za ne postaviť, aj keď to znamená ísť proti prúdu.

Ten zápas dnes totiž prebieha v podstate na všetkých frontoch vecí verejných a naozaj nie je riešením vytvárať si ďalšie vzájomné bojiská.

Nemusíme si opakovať, že rozdelenie, nehovoriac o vzájomných prekáraniach, nás oslabuje v boji za niečo, čo ďaleko presahuje naše dielčie záujmy. Sú to tie najcennejšie hodnoty, pečať samého Boha v nás – život, sloboda a ľudská dôstojnosť.

Ale treba povedať, že k oslabeniu kresťanskej demokracie nedochádza len na Slovensku. Kresťanskí politici v mnohých európskych krajinách, ktoré sa historicky považujú za kresťanské, akoby sa spoliehali na to, že voličská základňa hodnotových strán je dostatočne veľká, veď Európa je kresťanská.

Výsledky volieb však ukazujú, že ide o omyl.

Praktizujúci kresťania, ktorí náuku cirkvi reálne žijú, sú dnes bohužiaľ v menšine: No ako nás povzbudzuje aj emeritný pápež Benedikt XVI., to je východisková pozícia, ktorá neberie nádej, ale dáva potenciál. Tvrdí totiž, že „normálne určujú budúcnosť kreatívne menšiny a ako kreatívna menšina, ktorá má dedičstvo, čo nepatrí minulosti, ale je živé a relevantné aj dnes, by sa mala vidieť aj samotná katolícka cirkev.“

Vy ste aj v prezidentských voľbách dávali najavo podporu pre kandidatúru Františka Mikloška, ktorého si však ako kandidáta KDH neželal líder hnutia Alojz Hlina. Bolo podľa vás chybou, že sa kresťanskí demokrati pred voľbami včas nezjednotili na Mikloškovej podpore?

Predovšetkým bolo opakovanou chybou, že sa kresťanskí lídri včas nezjednotili na jednom kandidátovi. A nejde len o ostatné prezidentské voľby. Hlasy kresťanských voličov boli rozbité medzi viacerými kandidátmi už v minulosti.

Ak nechceme opätovne túto chybu urobiť, musíme už dnes začať hľadať zjednotenú podporu pre jedného kandidáta v ďalších voľbách.

V tomto nám práve aj František Mikloško ukázal cestu, ktorou by sme mali do budúcnosti ísť všetci. Napriek všetkému sa rozhodol dať podporu v eurovoľbách kandidátke KDH. Toto je veľkosť, ktorú musíme v politike hľadať. Som mu za tento krok úprimne vďačná a nehovorím to preto, že tou kandidátkou som ja.

Čo sa musí stať, aby sa kresťanskodemokratickí politici zjednotili? Je potrebný ďalší šok a prepad vo voľbách?

Nemyslím si, že to vyrieši šok. Pretože ten už prišiel pred tromi rokmi, napriek tomu nastalo ďalšie trieštenie síl. Riešenie je v nás. V schopnosti postaviť na prvé miesto hodnoty, o ktoré nám ide a službu druhým, až potom samého seba.

Niekedy totiž najväčšie víťazstvo spočíva v schopnosti ustúpiť. A to buď dokážeme urobiť, alebo nie. Šok to za nás nespraví.

Na druhej strane, treba povedať, že v kresťanskej demokracii u nás dochádza k prirodzenej výmene generácií, čo kvôli chybám, ku ktorým došlo v minulosti, nie je jednoduchý proces.

Aj tento posun sprevádzajú mnohé kroky vedľa.

Budúcnosť je však o tom, aby sme sa z toho poučili. Myslím, že to sa deje. KDH naozaj otvorilo dvere novým, mladším politikom, ktorí sú odborne dobre pripravení a uvedomujú si, že politika je predovšetkým o službe a riešení problémov tejto krajiny a ľuďoch, ktorí tu žijú, a na tom sa už teraz dokážu celkom určite zjednotiť. Okrem toho, samozrejme, že nás spája ten istý hodnotový základ.

Európska únia bolo vo svojich začiatkoch inšpirovaná kresťanskými myšlienkami aj vznešeným chápaním jednoty. Mnohé z toho sa vytratilo, na úrovni EÚ sa častokrát presadzujú aj politiky, ktoré sú v rozpore s pôvodnými ideálmi. Mali by dnes kresťanskí demokrati podporovať európsku integráciu s takou vehemenciou, ako to robili na začiatku?

Práve preto, že Únia bola postavená na dobrých základoch, by sme nemali podporu európskemu projektu vzdávať. Kresťansko-demokratickí politici, ktorí stoja za jej vznikom, ju neprojektovali len po prvú vážnu krízu hodnôt. Postavili jej základy na skale, na princípoch vychádzajúcich z kresťanskej sociálnej náuky, ako je napríklad princíp subsidiarity.

Preto si myslím, že práve v tejto chvíli treba o Európu znovu zabojovať. Ono to veľmi trefne vyjadril už pred rokmi svätý Ján Pavol II., keď počas návštevy španielskej Salamancy vyzval Európu na návrat k sebe samej a dodal: „Európa, nenechaj sa znechutiť kvantitatívnou stratou svojej veľkosti vo svete ani spoločenskými a kultúrnymi krízami, v ktorých sa zmietaš.

Môžeš byť ešte majákom civilizácie a stimulom pokroku vo svete.“ A hovoril to každému z nás, nie niekomu v Bruseli, ku komu sa pridáme len, keď to za nás vybojuje.

Uvedomujem si, že boj za hodnoty je dnes najmä bojom za človeka v jeho plnej dôstojnosti a slobode – takého, akého ho stvoril náš Pán. Je to boj za rodinu, do ktorej sa človek rodí a je jeho najprirodzenejším prostredím.

Pritom chcem zdôrazniť, že nejde len o témy, ktoré sú dôležité pre veriacich ľudí, ale pre celú spoločnosť.

Ak totiž hovoríme o podpore a ochrane prirodzenej rodiny založenej na manželstve muža a ženy, ktoré ako jediné má v sebe potenciál daru života, hovoríme aj o riešení problémov, ktoré súvisia s demografickou krízou, preťažovaním sociálnych systémov a neudržateľnosti dôchodkových systémov.

V tejto chvíli má každý Slovák šancu poslať do tohto boja toho, o kom vie, že bude spoluvytvárať také politiky, ktoré budú život a rodinu chrániť. Každý jeden kresťan na Slovensku môže účasťou na voľbách do Európskeho parlamentu ukázať, že je naozaj za ich ochranu, a to nielen slovami, ale aj skutkami.

Čo sa týka hlbšej integrácie EÚ, treba povedať že to musí byť jedine v tých oblastiach, ktoré sa netýkajú kultúrno-etických tém a na základe princípu subsidiarity. Jednoducho tam, kde spolupráca medzi členskými štátmi prinesie viac dobra a prospech pre všetkých. Sú to napríklad oblasti ako spoločná energetická politika, niektoré oblasti bezpečnosti alebo veda a výskum.

Európska ľudová strana, ktorej je KDH členom, chce napríklad posilniť spoluprácu vo výskume chorôb a vývoja liekov v oblasti boja proti rakovine.

V Európe súčasne rastú populistické sily, ktoré neraz využívajú aj kresťanskú rétoriku a presadzujú napríklad konzervatívnejšiu víziu rodiny – viete si predstaviť s týmto táborom dočasné a záujmové spojenectvá, alebo to pre vás neprichádza do úvahy?

Skúsenosti ukazujú, že podobné politické sily tieto témy len zneužívajú. A to, čo hlásajú, nemá nič spoločné s tým, čo reálne robia.

Práve končiace volebné obdobie aj u nás ukázalo, že ľavicové populistické strany, ktoré napríklad na Slovensku kričali, že sú za tradičné hodnoty a podporu rodiny, v Európskom parlamente podporili všetky návrhy, ktoré boli namierené proti nim – či už išlo o to, aby bol potrat členskými krajinami akceptovaný ako základné ľudské právo alebo o takzvané genederové „scitlivovanie“ detí, ktoré má v konečnom dôsledku viesť k tomu, aby si samé vybrali svoj rod.

Je to častá taktika takýchto politických strán, ktoré majú mnohokrát protichodnú rétoriku na domácej pôde s tým, čo presadzujú na európskej úrovni.

Nehovoriac o etrémistických stranách, ktoré si hodnoty vyberajú ako hrozienka z koláča podľa toho, ako im to vyhovuje.

V konečnom dôsledku aj témy, ako sú interupcie, zneužívajú ako politickú zbraň voči kresťanským politikom, aby sa tak neoko posunuli viac do stredu a legitimizovali svoju politiku. Pritom ich postoje k menšinám či utečencom popierajú podstatu toho, prečo je katolícka cirkev proti potratom. Tou podstatou je ochrana života a dôstojnosti každej ľudskej osoby.

Za každého musia hovoriť v prvom rade činy. Preto všetky moje kroky budú s ohľadom na úskalia, o ktorých hovorím. V nijakom prípade nechcem prispieť k tomu, aby zjavená pravda o človeku bola využívaná ako politický kapitál.

Čo si predstavujete pod pojmom politický dialóg?

Hľadanie riešení v pravde, pokore a úcte k druhým. Politika je predovšetkým služba ľuďom, nie diskusný politický klub alebo zápasnícky ring, v ktorom si máme dokazovať, kto je lepší alebo silnejší.

Súčasná spoločnosť čelí fenoménu, o ktorom emeritný pápež Benedikt XVI. hovoril ako o totalite relativizmu. Hľadanie pravdy a politík, ktoré slúžia pravde o človeku, má byť hlavným cieľom každého úprimného politického dialógu.

Ak by ste boli zvolenou europoslankyňou medzi vyše 700 ďalšími poslancami Európskeho parlamentu, čo konkrétne by ste chceli robiť, aby ste nezanikli v takej mase?

Už princíp práce europarlamentu umožňuje každému jednému so sedemstopäťdesiatich poslancov presadiť sa a „nezaniknúť v mase“. Europoslanci totiž pracujú v rámci politických frakcií a treba povedať, že Kresťanskodemokratické hnutie funguje v tej najväčšej, ktorá má teda aj najväčšiu politickú a rozhodovaciu silu.

Práve to nám dáva šancu naozaj veľa otázok ovplyvniť.

V tejto súvislosti by som však rada povedala, že jedným z mojich zásadných zámerov je presadiť zmenu rokovacieho poriadku v zmysle, aby sa Európsky parlament už v rámci rôznych iniciatívnych správ nemohol venovať témam, ktoré nie sú v kompetencii Únie a týkajú sa predovšetkým morálno-etických otázok.

O tejto téme totiž už dlhšie hovorím s lídrami Európskeho parlamentu. Pri takejto zmene by sme sa vyhli tomu, aby Európsky parlament prerokúval správy podobné tým, ktoré boli navrhnuté poslankyňami ako Ulrike Lunacek či Edite Estrela, na ktoré si čitatelia Nového mesta určite pamätajú.

Pôsobili ste v republikánskom inštitúte, ktorý vznikol v USA vďaka Reaganovej inšpirácii, tiež ste pôsobili ako poradkyňa na pôde Európskeho parlamentu. Kto z politikov, ktorých ste stretli, vás najviac zaujal a prečo?

Medzinárodný republikánsky inštitút bol založený s víziou prezidenta Reagana, ktorú predstavil vo Westminstri v roku 1982. Prezident v nej hovoril o rozdelenom svete a o túžbe napomôcť tomu, aby každý človek bol slobodný. Je to taká silná reč, že kedykoľvek sa k nej vrátim, tisnú sa mi slzy do očí.

Pre mňa sú vzorom a inšpiráciou politici, ktorí dokážu brániť slobodu človeka a jeho dôstojnosť – teda pravdu o človeku aj za cenu vlastných strát. Patrí medzi nich napríklad bývalá írska vicepremiérka a ministerka pre európske záležitosti Lucinda Creighton, ktorá odmietla hlasovať za liberalizáciu potratového zákona, za čo prišla o svoj post vo vláde.

Alebo taliansky politik a filozof Rocco Butiglione, ktorý stratil možnosť uchádzať sa o post eurokomisára len preto, že odpovedal na otázky europoslancov o homosexualite v súlade s katechizmom Katolíckej cirkvi.

Neuveriteľne silnou inšpiráciou sú pre mňa mnohí disidenti v krajinách s totalitným režimom alebo kresťania, ktorí neváhajú vyznať svoju vieru aj napriek tomu, že vedia, že im hrozí prenasledovanie, ba až smrť. Osobne poznám mnohých takýchto ľudí a cítim sa pri nich strašne malá.

V kampani chodíte veľa po Slovensku. Čo nové ste sa dozvedeli o krajine?

Jedna zo zásadných vecí, ktorú som si uvedomila, je, že náš nezáujem o eurovoľby je asi priamo úmerný našej neschopnosti využívať dobrá, ktoré Európska únia poskytuje. Európske smernice sú nekvalitne implementované našou národnou radou a namiesto pomoci zaťažujú. Eurofondy radšej nečerpáme, lebo procesy, ktoré sme si sami nastavili, sú prebyrokratizované, zdĺhavé a neprehľadné.

Hovoria mi o tom starostovia, primátori, podnikatelia, predstavitelia mimovládnych organizácií. A všetci dodajú, že ich poľskí či českí partneri takým problémom nečelia.

Alebo sa pozrime na škandály súvisiace s čerpaním agrodotácií. Brusel si však želá čo najjednoduchšie procedúry čerpania eurofondov a všemožne sa snaží bojovať proti korupcii pri ich čerpaní.

Toto všetko si teda spôsobujeme my sami. Tieto problémy sa však nedajú zmeniť z Európskeho parlamentu. Odtiaľ sa však dá dopomôcť k tomu, aby sa o veciach verejne hovorilo, aby Európska komisia vytvorila tlak na našu vládu. Ale v zásade si to vyžaduje predovšetkým zmenu politickej kultúry na domácej scéne.

Foto: Roman Skyba