11. novembra 2020
EÚ nemôže pri svojich ambíciách – a snahe chrániť hodnotový svet, na ktorom vznikla – zostávať nemým pozorovateľom konfliktov. Už vôbec nie, ak sa dejú v krajinách, s ktorými má rozvinuté rozmanité projekty spolupráce s potenciálom aktívne tieto konflikty riešiť.
Zastavenie nepriateľských vojenských akcií v Náhornom Karabachu a jeho okolí je pozitívna správa, ale spôsob, ako k nemu došlo, už menej. Príliš veľa ľudí zomrelo na oboch stranách konfliktu, a to nielen za ostatných pár týždňov. Predošlé tri desaťročia si vyžiadali mnoho nevinných životov či už cez otvorenú vojnu, občasné ostreľovanie, delostreleckú paľbu, ale aj etnické čistky.
Spôsob uzatvorenia prímeria je zlyhaním EÚ
Tri desaťročia trvajúci konflikt je zložitý. Má hlbšie korene v politike „rozdeľuj a panuj“ niekdajšieho Sovietskeho zväzu, ktorý bol z času na čas, no opakovane, využívaný a zneužívaný politickými silami v Arménsku aj Azerbajdžane a naposledy aj geopolitickými hráčmi, ako sú Rusko či Turecko.
Zatiaľ čo sa rozsah ľudských a materiálnych škôd, ako aj podmienky nového prímeria stávajú verejne známymi, zrejmé tiež je, že spôsob, akým došlo k zloženiu zbraní, poukazuje na zlyhanie Európskej únie (EÚ). Je pravda, že EÚ nie je súčasťou Minskej skupiny OBSE – ktorej spoločne predsedajú USA, Rusko a Francúzsko – a ktorá je od roku 1992 hlavným diplomatickým prostriedkom na riešenie konfliktu.
Čo je však nadmieru znepokojúce, je absencia európskej diplomacie počas posledného vzplanutia bojov a aktuálne dohodnutého prímeria. Európska únia sa usiluje byť globálnym hráčom a Východné partnerstvo, ktorého sú obe krajiny súčasťou, je považované za náš strategický projekt v regióne, ale i geopoliticky.
Strávila som mnoho rokov podporou a prácou na podpore demokracie a slobody človeka v krajinách východného a južného susedstva. Preto vidím pozitívnu úlohu, ktorú môže Únia hrať v regióne, keď sa angažuje v proaktívnej zahraničnej politike založenej na hodnotách.
Riešenie korupcie, presadzovanie demokracie a právneho štátu, posilňovanie cezhraničných kontaktov medzi ľuďmi, vytváranie ekonomických podmienok, ktoré generujú pracovné miesta a hmatateľné výhody pre obe strany, to všetko sú pozitívne a zrealizované kroky, na ktoré môže byť EÚ hrdá.
Chýba nám stratégia
Existujú však aj zlyhania, ako napríklad mlčanie o porušovaní ľudských práv v Azerbajdžane alebo predaj zbraní bojujúcim stranám napriek embargám – a tu je priamo zodpovedná aj Slovenská republika ešte z čias predchádzajúcej vládnej garnitúry. Tieto zlyhania EÚ ako takej alebo jej členských štátov majú spoločného menovateľa, ktorým je odklon od vlastných hodnôt.
Ďalším zdrojom zlyhaní je absencia stratégií pre rôzne potenciálne modelové situácie. Okrem neschopnosti promptne zareagovať na nedávne obnovenie otvoreného konfliktu v Náhornom Karabachu je ďalším dôkazom, že EÚ nemá vypracované takéto stratégie, naša ťažkopádna pomoc Bielorusku zmietajúcom sa v ťažkom zápase za slobodu a demokraciu.
V tomto však treba povedať, že Európsky parlament si do veľkej miery plní svoju úlohu a vytvára tlak na európskych lídrov, aby konali. Popri spoločnom úsilí som urobila niekoľko osobných intervencií, verejných aj súkromných, vyzývajúcich európskych lídrov k akcii. Bohužiaľ, Európska diplomacia mlčala a dôsledky sú vážne.
Aj keď bolo zrejmé, že minská skupina OBSE neplní svoje ciele, EÚ sa ani nepokúsila hľadať alternatívne spôsoby, ako spojiť bojujúce strany, a to ani v rámci už spomenutého Východného partnerstva a naopak, do veľkej miery sme prenechali Rusku a Turecku (krajinám, ktoré konflikt živia pre svoje vlastné geopolitické účely), aby určili podmienky ukončenia. Ak EÚ chce hrať prím ako globálny hráč, toto bola fatálna chyba.
Do Karabachu by mala prísť spoločná európska misia
Ak chceme zmierniť trvalé následky súčasného prímeria, EÚ by mala urýchlene spraviť niekoľko krokov. Mala by si vyjednať možnosť nasadenia misie EÚ v rámci spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky na monitorovanie línie konfliktu. Potrebujeme si definovať jasnú a dlhodobú stratégiu pre región ako taký, ale aj s konkrétnym zameraním na tento konflikt.
Táto stratégia by okrem celkovej spolupráce pri podpore demokracie, právneho štátu, ako aj podpory ekonomického rastu nemala opomenúť ani spoluprácu v oblasti bezpečnosti – zahrnujúc všetky jej rozmery, ako sú ozbrojené sily, kybernetická bezpečnosť a oblasť spravodajských služieb. Okrem toho musíme mať v zálohe stratégie na modelové situácie ďalšieho vývoja.
EÚ musí byť zároveň pripravená využiť značnú diplomatickú silu v prospech vybudovania trvalého mieru, v ktorom budú môcť susedia – bez ohľadu na ich náboženstvo a etnickú príslušnosť – žiť vedľa seba. V opačnom prípade premrháme šancu byť reálnym globálnym hráčom a priestor ponechávame krajinám, ktoré nezdieľajú hodnoty, na ktorých bola postavená EÚ a ktoré majú tvoriť základ aj pre našu zahraničnú politiku.
