Rýchle správy

v médiách

Európska ekonomika prestáva byť konkurencie schopná. Je to výzva, pri ktorej musíme prehodnotiť ciele politiky zvanej Green Deal, a či sme ich schopní dosiahnuť ich tak, aby to nebolo na úkor nášho priemyslu a hospodárstva. Je dôležité, aby sme zelené ciele spojili s našimi ekonomickými a bezpečnostnými záujmami, potravinovou bezpečnosťou, uviedla Miriam Lexmann v televíznom vystúpení.

Kolabujúca opatrovateľská služba, nedostatočná podpora pre rodiny so zdravotne znevýhodnenými deťmi a regionálne rozdiely, ktoré sa namiesto vyrovnávania len naďalej prehlbujú. Neobstoja výhovorky a obviňovanie, že za nečerpanie eurofondov môže niekto iný. Za súčasný stav Slovenska nesú zodpovednosť predovšetkým predstavitelia strán Smer a Hlas, vyhlásila Miriam Lexmann.

Pozrite si diskusiu, v ktorej odborníci približujú, ako bude vyzerať implementácia prvého európskeho zákona o umelej inteligencii. Jeho finálnu podobu budú na pôde Európskeho parlamentu schvaľovať už o pár dní. Je dobré, že túto tému otvára Európsky parlament – Kancelária na Slovensku aj širokej verejnosti. Všetko podstatné sa dozviete: https://www.youtube.com/watch?v=xeLu016a_dc

EÚ rieši otváranie zmlúv, aby riešila efektívnejšie potreby občanov. Počas Konferencie o budúcnosti EÚ vygenerovali občania približne 330 požiadaviek ako chcú, aby im EÚ pomohla. Analýza Českého predsedníctva EÚ hovorí, že 300 z nich by sme vyriešili v rámci EÚ bez otvárania zmlúv. Vyhrňme si rukávy riešme tie a nie nové zmluvy, uviedla Miriam Lexmann vo video rozhovore pre denník SME.

Aký bude dlhodobý prínos čínskej baterkárne? Číňania nemajú povesť kvalitných zamestnávateľov, ani nemôžeme počítať s transferom technológií na Slovensko. Čínske spoločnosti sú dnes hlavnými konkurentmi nášho automobilového priemyslu a namiesto podpory vlastného priemyslu dávame dotácie našim konkurentom, hovorí Miriam Lexmann v rozhovore pre Denník N.

Riešenie znižovania našej závislosti na totalitných krajinách v oblasti kritických surovín nevidí Miriam Lexmann len v diverzifikovaní zdrojov, ale dôraz je potrebné klásť aj na recykláciu kritických surovín. Tá totiž nielen pomáha chrániť životné prostredie, ale aj zvyšuje našu bezpečnosť. Píše o tom v aktuálnom vydaní regionálnych novín MY.

Miriam Lexmann sa spolu s Romanom Jochom v diskusii Denníka Postoj zamýšľala nad bezprostrednou budúcnosťou konzervatívcov na Slovensku. Opozičná rola, v ktorej sa ocitlo KDH, nie je jednoduchá, no má veľký zmysel pôsobiť aj ako kontrolný mechanizmus politickej situácie, uviedla v debate M. Lexmann.

V čase závažných vnútorných a vonkajších výziev, ako sú drahé potraviny, energetická kríza, vojna na Ukrajine, hrozby zo strany Číny v súvislosti s našou konkurencieschopnosťou či úpadkom európskych firiem považuje Miriam Lexmann za neadekvátne zaoberať sa dnes otázkou otvárania európskych zmlúv. V podcaste Európa tak reagovala na prejav o stave EÚ z úst Ursuly von der Leyenovej.

Chrániť naše hranice – to je odpoveď Miriam Lexmann na migračnú krízu. V relácii Zaostrené pripomenula, že nepomôžu papierové formuláre alebo policajti na vstupe z Maďarska. Máme analytické oddelenia sledujúce pohyb migrantov, máme Frontex, niekde sú vhodné fyzické bariéry, ktoré by mala financovať EÚ, pokiaľ sa jedná o spoločnú ochranu hraníc. Najviac však pomôže aktuálne 80 miliónový nástroj rozvojovej pomoci, ktorý by sme mali použiť včas, v dostatočnej výške a priamo tam, odkiaľ ľudia z krajín odchádzajú.

Nariadenie EP o ktorom v tomto týždni rokujú europoslanci, nastavuje pravidlá podľa úrovne rizika, ktorú konkrétny systém predstavuje. Miriam Lexmann verí, že dlho očakávanou legislatívou stanovíme pre vývoj a používanie etickej umelej inteligencie jasné mantinely, ktoré zaručia, že umelá inteligencia bude dobrým sluhom a nie zlým pánom. Pozrite si k téme krátky zostrih televíznych vystúpení.

KDH nastavilo jasný kurz spájania konzervatívnych a kresťanskodemokratických osobností. Spoločne dokážeme občanom dať jasnú a čitateľnú ponuku. Miriam Lexmann s radosťou privítala ohlásenie kandidatúry Františka Mikloška v radoch KDH.

Inštitúcie EÚ nepochopiteľne míňajú zdroje a energiu na dlhé debaty o otázkach patriacich do výlučných kompetencií členských štátov namiesto toho, aby sa zamerali na to, čo je ich primárnou úlohou – efektívne riešenia pre spoločný trh, ekonomickú stabilitu, bezpečnosť a odolnosť v čase kríz či hybridných hrozieb, nevynímajúc rýchly rozvoj umelej inteligencie, píše Miriam Lexmann pre časopis .týždeň.

KDH je čitateľná a konštruktívna strana prichádzajúca s riešeniami založenými na odbornom základe, vypracovanými odborníkmi medzi nami. Spoločne ponúkame tichú a pokojnú silu, ktorá bude riešiť reálne problémy ľudí a nebude vyrábať chaos, čo naša verejnosť očakáva, povedala Miriam Lexmann v rozhovore pre Denník N.

Zánik bipolárneho sveta studenej vojny priniesol postupné preskupenie síl medzinárodných hráčov až do jeho dnešnej multipolárnej podoby. Ponaučenia z tohto vývoja vidím najmä v troch rovinách.

Po prvé, ideológie majú svoje dôsledky. Dlhodobo sme sa mylne nazdávali, že dokážeme zmeny v nedemokratických režimoch napomôcť rozvíjaním ekonomických vzťahov. Dnes však vidíme tristné dôsledky obchodnej spolupráce nielen s Pekingom či Kremľom. Od ohrozenia bezpečnosti našich vlastných občanov až po bezprecedentné narušenie svetového mieru v podobe Putinovej vojenskej agresie na Ukrajine. Naše hodnoty už viac nemôžu byť na predaj.

Po druhé, hrozby musíme jasne pomenovať. Európsky parlament v uznesení zo 14. apríla 1988 odsúdil zásah československých bezpečnostných zložiek voči kresťanom zhromaždeným na pokojnej Sviečkovej manifestácii v Bratislave a rázne pomenoval brutalitu režimu konajúceho v rozpore so Záverečným helsinským aktom. My sme vzhľadom na naše ekonomické väzby doposiaľ neboli schopní pomenovať mnohé ľudskoprávne zločiny nedemokratických režimov. Vrátane genocídy, ktorú čínska komunistická strana pácha v regióne Sin-ťiang.

Po tretie, podpora slobody a demokracie vo svete je existenčnou otázkou. V studenej vojne sa nekompromisný postoj M. Thatcherovej, R. Reagana či pápeža Jána Pavla II. v boji za slobodu a demokraciu vo svete stal uholným kameňom. Pomáhať tým, ktorí dnes bojujú za tieto hodnoty, znamená byť nositeľom nádeje na zmenu. Túžba po slobode je totiž vpísaná do našej ľudskej DNA. 

Tragédia vojny na Ukrajine nás zároveň učí solidarite a nezištnej pomoci jej obetiam. Všetci sa dnes spájame v okamžitej humanitárnej pomoci Ukrajincom, ktorých právo na existenciu deštruktívne spochybňuje agresor z Kremľa. Nesmieme viac takýmto hráčom umožňovať, aby uskutočnili svoje zvrátené vízie. Pre krátkodobé benefity nezrádzajme hodnoty a princípy, na ktorých stojí naša slobodná a demokratická spoločnosť. Sú to totiž práve naše hodnoty, ktoré nás robia silnejšími. 

Článok bol pôvodne publikovaný v časopise .týždeň v marci 2022.

K téme zastúpenia žien vo vedení spoločností musíme pristúpiť úplne inak: vytvoriť silnejšie povedomie, aby to mali ženy, ktoré sa snažia skĺbiť rodinné a pracovné povinnosti, uľahčené. Zároveň je dôležité vytvoriť zázemie, aby neboli diskriminované ženy s deťmi, hovorí Lexmann, ktorá sa obáva, že uplatňovanie schválených kvót povedie k diskriminácii medzi ženami.

Miriam Lexmann v dnešnom článku v denníku Washington Post opätovne vyzýva EÚ na prehodnotenie zmlúv o vydávaní zadržaných občanov, ale aj akejkoľvek ďalšej spolupráce s Čínou. Vlády viacerých európskych krajín začali vyšetrovania po tom, ako na svojom území objavili existenciu tzv. servisných staníc. Tie slúžili ako policajné stanice čínskeho režimu, cez ktoré si na území zvrchovaných krajín uplatňoval vlastné právo.

Kto čakal, že leto bude klasicky uhorkové, mýlil sa. Vláda nám totiž pripravila ďalší diel melodrámy, ktorá sa prezentuje ako komplikovaný vzťah dvoch ľudí. Trpké mediálne odkazy či bezvýsledné rokovania, to všetko navodzuje dojem, akoby tým najväčším problémom našej krajiny bola opäť ďalšia koaličná kríza.

My, ktorí sme strávili leto s občanmi v regiónoch, to však vidíme úplne inak. To, čo dnes trápi ľudí, nie je koaličná kríza, ale fakt, že jej aktéri nevenujú dostatočnú pozornosť obrovským problémom, ktoré ich trápia najviac.

Adresná pomoc, napríklad aj v podobe zákona o energetickej chudobe, je nevyhnutná

Každým dňom narastajúce ceny potravín, energií či pohonných hmôt sú dôvodom, ktorý spôsobuje obavy rodín, jednotlivcov, inštitúcií či firiem. To som opakovane komunikovala aj na základe prieskumu, ktorý pre mňa začiatkom leta vypracovala agentúra Focus. Navyše, v dôsledku napätia vo vláde hroziace odsúvanie reforiem by malo zásadný vplyv na naše čerpanie Plánu obnovy. Práve ten je totiž jedným z kľúčových riešení nielen dôsledkov pandémie, ale mnohých chronicky zanedbaných problémov našej spoločnosti.  

V KDH sme niekoľkokrát vyzvali na prijatie zákona o energetickej chudobe, ktorý by jasne zadefinoval komu má byť určená pomoc. Okrem iného by tento krok bol pomocou aj pre sociálne slabé skupiny obyvateľov či mladé rodiny. Adresná pomoc tým najnúdznejším je nevyhnutnou odpoveďou na ich pretrvávajúce riziko prepadu do chudoby. Kto rýchlo dáva, dvakrát dáva.

Pracujem na efektívnejšom využívaní eurofondov

V našich nemocniciach chýba viac ako 16-tisíc zdravotných sestier. Odchádzajú do zahraničia či opúšťajú svoj odbor. Lekári, ktorí ťahajú nezákonné nadčasy a avizovali hromadné výpovede, dostávajú z ministerstva zdravotníctva stále tú istú nesystémovú odpoveď. Na riešenie tejto situácie s pomocou finančných prostriedkov z európskeho programu EU4Health poukazujem dlhodobo.   

Starnutie obyvateľstva je demografickým faktom, na ktorý musíme urgentne reagovať predovšetkým vzhľadom na poddimenzovanú situáciu opatrovateliek, ktoré nemajú istotu spravodlivého ohodnotenia a pracovných podmienok. V komunikácii s Európskou komisiou opäť v rámci môjho mandátu pracujem na tom, aby Slovensko efektívnejšie využívalo možnosti z európskych fondov. Je pre mňa kľúčové, aby mamy a otcovia od svojich detí už nemuseli odchádzať za prácou do zahraničia a aby mali naši seniori dôstojné životné podmienky.

Tieto či mnohé iné výzvy majú prirodzene svoje dôvody. Ich dopady sa prehlbujú aj preto, lebo pri formulovaní riešení v našej spoločnosti akoby absentovala spravodlivosť a spoločné dobro ako neustály a konkrétny cieľ politiky.

Spravodlivosť, bratstvo a pokoj

Pred pár dňami sa nám na stretnutí kresťanských politikov z celého sveta prihovoril pápež František. Zdôraznil tri nevyhnutné aspekty našej práce – spravodlivosť, bratstvo, pokoj – a pripomenul, že naším poslaním je pracovať na ochrane a zlepšovaní takých vzťahov vo verejnej sfére, ktoré umožňujú, aby sa s každým človekom zaobchádzalo s rešpektom a s láskou, ktorá mu patrí. Povzbudil nás v snahe o politiku, ktorá sa snaží riešiť v duchu solidarity mnohé situácie nerovnosti a nespravodlivosti ohrozujúce sociálnu štruktúru a prirodzenú dôstojnosť ľudí.

V tomto duchu je napríklad konkrétnym nástrojom spravodlivosti štátu voči najohrozenejším občanom aj úprava valorizačného vzorca dôchodkov, ktorý sme aj v KDH navrhovali a ak by bola vôľa, mohol byť už prijatý. Mnohí dôchodcovia totiž potrebujú pomoc okamžite a je našou povinnosťou, nielen možnosťou, dať im dostatočnú podporu.

Spravodlivé je napríklad napraviť historickú krivdu voči vdovám či vdovcom s jedným či žiadnym dieťaťom. Po smrti manželského partnera im zákon umožňuje poberať vdovský dôchodok len po dobu jedného roka a potom až v dôchodkovom veku. Spolu s nimi už niekoľko mesiacov klopem na dvere štátnych inštitúcií a keď sa už konečne črtalo riešenie, aj vzhľadom na neistotu budúcnosti súčasnej vlády sa to naďalej odsúva.

Spravodlivé je tiež, aby mamy a otcovia, ktorí sa o svoje deti starajú počas materskej či otcovskej dovolenky a prispievajú tak aj k trvácnosti nášho sociálneho systému, boli náležite odmenení už počas tohto obdobia, ako aj v dôchodkovom veku. Výzvu na takýto prístup som už viackrát presadila v rezolúciách Európskeho parlamentu, za jej implementáciu sa však musí zasadiť vláda.

Komunikácia je zodpovednosť. Obzvlášť v politike

Každý z nás iste pozná mnohé ďalšie problémy, ktoré sú dnes nespravodivosťou a vyžadujú si dôslednú pozornosť a systémové riešenia.

Bratstvo a pokoj zmienené pápežom Františkom popri spravodlivosti sú v politike jednoznačnou požiadavkou i pozvaním ku kultivácii verejného priestoru. Spôsob komunikácie vrcholových predstaviteľov Slovenska v posledných rokoch, žiaľ, neprestáva degradovať našu spoločnosť. Lebo aj komunikácia je zodpovednosť každého politika pri výkone svojej služby. O to viac kresťanov v politike.

Každý štát po získaní nezávislosti začína akoby nanovo. Za našich ostatných tridsať rokov to vyzerá tak, akoby Slovensko stále začínalo odznova. Bude toto odkaz tohtoročného prvého septembra?

Zdroj foto: Freepik/jannoon028

Pôvodný text bol uverejnený na Denníku Postoj

Za byrokratické zaťaženie pri čerpaní eurofondov si môžeme sami. Je dôležité, aby vláda začala brať Plán obnovy a odolnosti ako aj čerpanie eurofondov za absolútnu prioritu, a to nielen pri čerpaní a využívaní týchto zdrojov, ale aj pri komunikácií s obyvateľmi. Inak nemôžeme byť úspešní, uviedla to Miriam Lexmann v rozhovore pre televíziu TA3.

Je správne, že Európska komisia ukázala veľkorysosť, schválila pre Poľsko peniaze z Plánu obnovy, ale podmienila to a požaduje za to do určitého času splnenie svojich požiadaviek – prijatie nového zákona a znovu zamestnanie prepustených sudcov, uviedla to Miriam Lexmann v reakcii pre RTVS.

Rozhovor o tom, prečo je nebezpečné otvárať základné zmluvy EÚ a prečo nám väčšinové hlasovanie neprinesie väčšiu jednotu.

Nedávno skončená Konferencia o budúcnosti Európy priniesla aj návrhy na otvorenie základných zmlúv o Európskej únii a jej fungovaní. Aspoň tak si jej závery vysvetlili politické špičky európskych inštitúcií. Europoslankyňa Miriam Lexmann z KDH tvrdí, že popri otáznej legitimite takýchto návrhov, vychádzajúcich z názorov niekoľkých stoviek vybraných občanov, je samotné otváranie zmlúv v súčasnej situácii veľkým rizikom.

Energia by dnes podľa nej mala smerovať k riešeniu otázok bezpečnosti a ekonomickej prosperity, ktoré občania skutočne dlhodobo považujú za zásadné, no závery konferencie ich marginalizujú.

Európsky parlament sa dnes podľa kresťanskodemokratickej poslankyne zaoberá záležitosťami, na ktoré nemá kompetencie. A tie, na ktoré kompetenciu má, často ignoruje. 

S fungovaním EÚ sa spája aj návrh na presadenie väčšinového hlasovania v Rade EÚ o takmer všetkých otázkach. Aj tu vidí Miriam Lexmann nebezpečenstvo. 

Aká je legitimita Konferencie o budúcnosti Európy (CoFoE) a záverov, ku ktorým došla? Sú tam odporúčania, aby sa napríklad vo väčšine otázok zrušilo jednomyseľné hlasovanie v Rade EÚ a prešlo sa k väčšinovému. Viaceré návrhy smerujú k potrebe otvárania zmlúv. Boli tie panely dostatočne reprezentatívne na to, aby mohli takto zásadne meniť fungovanie EÚ?

V prvom rade je potrebné vychádzať z pôvodnej otázky a tou bola budúcnosť Európy ako kontinentu. Nemožno ju teda zužovať na budúcnosť európskych inštitúcií, keďže takto nestála. Vítam túto celoeurópsku diskusiu ako jedinečnú príležitosť reflektovať to, čo od nás politikov na európskej, ale i národnej úrovni občania očakávajú.

Pri polmiliardovej populácii EÚ však 800 občanov vybraných na štyri rôzne panely nepovažujem za dostatočne reprezentatívnu vzorku.

Okrem ďalšieho komponentu, ktorým bolo plenárne zhromaždenie, je dôležité pozrieť sa aj na postoje a názory, ktoré ľudia generovali v národných občianskych paneloch. Tu považujem za kľúčové spomenúť, že závery národných občianskych panelov prezentovalo na plenárnom zasadnutí v Európskom parlamente len šesť členských štátov.

Prečo len šesť?

Pretože zvyšných 21 členských štátov nesplnilo podmienky, ktoré vychádzali z usmernenia OECD o participatívnej demokracii. Toto usmernenie bolo na začiatku vnímané iba ako odporúčacie, no neskôr sa vlastne zistilo, že pre finálnu relevanciu bolo rozhodujúce. A teda závery týchto 21 členských štátov, ktoré usporiadali iné podujatia ako národné občianske panely, neboli náležite vzaté do úvahy.

Ak nastala situácia, v ktorej 21 členských štátov nespĺňa podmienky a my si nemôžeme vypočuť názor ich občanov, bolo potrebné riešiť to alternatívnym spôsobom a nie tak, aby boli títo občania znevýhodnení pri možnostiach komunikácie svojich predstáv a postojov.

Považujem to za veľké procedurálne zlyhanie tejto konferencie a myslím si, že aj preto treba záverečné odporúčania brať nie ako záväzné, ale skôr indikatívne.

Zároveň riešenia týchto občianskych požiadaviek musíme hľadať na všetkých úrovniach politiky – od regionálnej cez národnú až po európsku. A podľa toho, ako znejú zmluvy, kto má aké kompetencie, sa následne zodpovedne dohodnúť, čo a kde sa bude riešiť, tak, aby sme dosiahli čo najlepší výsledok a čo najlepšiu odpoveď na potreby občanov.

Jedna vec je, že tie podmienky splnilo len šesť členských krajín, ale ak sa pozrieme na to, že na Slovensku sa zapojilo do národného panelu 38 ľudí, nie je to málo? Kto nesie zodpovednosť za to, že ľudia na Slovensku sa akoby nedozvedeli o tom, že sa môžu zapojiť? Na kom bol výber tých 38 ľudí a prečo ich nebolo vybraných napríklad 70?

Nepoznám detailne proces výberu, ktorý viedol k tomuto výsledku. Na Slovensku boli usporiadané rôzne podujatia vrátane tzv. roadshow organizovanej ministerstvom zahraničných vecí, do ktorých mali občania možnosť zapojiť sa. Pre všetkých bola taktiež sprístupnená celoeurópska digitálna platforma, kde mohli svoje názory vyjadrovať online.  

Okrem toho sme mnohí, aj ja ako europoslankyňa, vytvárali priestor na aktívnu účasť občanov v tomto európskom dialógu.

Môžeme z takéhoto priebehu a z toho počtu reálne zapojených ľudí a aj ľudí, ktorí mohli prehovoriť na tom najvyššom fóre, dôjsť k legitímnemu záveru, že treba otvárať zmluvy o fungovaní Európskej únie?

Myslím si, že určite nie. To má však viacero úrovní.

Po prvé, otázka neznela v zmysle, čo chceme, aby riešili inštitúcie EÚ, ale akú Európu chceme mať.  

Po druhé, tematické okruhy, na ktoré sme sa ľudí pýtali, obsahovali aj oblasti, ktoré nie sú v kompetencii EÚ. Dané panely napríklad zahŕňali aj zdravotníctvo či sociálne veci. Preto je prirodzené, že ľudia požadujú zmeny aj v týchto oblastiach.

Čiže EÚ sa pýtala ľudí, čo chcú zmeniť aj v oblastiach, ktoré nie sú v jej kompetencii. Preto odpoveď musíme hľadať na všetkých úrovniach správy vecí verejných – lokálnej, regionálnej, národnej či európskej. Cieľom nemalo byť to, že ak nám na to odpoviete, ideme meniť zmluvy.

Na druhej strane si myslím, že mnohé veci sú momentálne zanedbané práve preto, lebo my už dnes často nekonáme v súlade s existujúcimi zmluvami. Míňame veľa energie na riešenie otázok, ktoré nemá EÚ v kompetencii, a, naopak, nezaoberáme sa otázkami, ktoré EÚ riešiť má a musí.

Ktorými napríklad?

Otázka bezpečnosti a otázka ekonomickej prosperity sú dve kľúčové oblasti, o ktorých ľudia roky hovoria. Dokonca problematika bezpečnosti je dlhodobo v prieskumoch prioritou medzi tým, čo občania očakávajú od EÚ.

Ak sa na vec pozrieme v kontexte týchto dvoch tém, EÚ zlyhala v mnohých aspektoch ochrany bezpečnosti, najmä v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Nemôžeme povedať, že sme ju priamo spôsobili svojimi zlými rozhodnutiami alebo pomalými krokmi, alebo nerešpektovaním svojich vlastných dohovorov. Určite však môžeme povedať, že sme týmito zlyhaniami vojnu do istej miery umožnili.

Čím konkrétne?

Napríklad tým, že sme sa už pred rokmi jasne dohodli na diverzifikácii energetických zdrojov. Až v dnešnej situácii sme to však zobrali naozaj vážne. A pozrime sa na tie katastrofálne socio-ekonomické dôsledky aj pre našich občanov. Keď sa začala vojna na východnej Ukrajine v roku 2014, dohodli sme sa na zákaze vývozu zbraní do Ruska, no ani to sme nerešpektovali. Vrátane Slovenska.

Ďalší problematický okruh bezpečnosti sa týka Číny. Tam vidím veľké bezpečnostné riziká, a to aj vzhľadom na naše ekonomické vzťahy a našu závislosť od výroby životne dôležitých komodít, ako napríklad lieky či zdravotnícky materiál. Ďalšou výzvou sú digitálne technológie. Čitatelia iste vedia, že riešime budovanie 5G siete a zvlášť rozmer kybernetickej bezpečnosti. Málo sa zaoberáme aj otázkou vykrádania duševného vlastníctva, ktorého obeťou sú naše firmy či výskumné inštitúty.

Keď napríklad Čína uvalila sankcie na Litvu, čo znamená v podstate sankcie na spoločný trh, presadzovala som v Európskom parlamente, aby sme sa zaoberali otázkou našej reakcie. To sa mi však nepodarilo pre údajný nedostatok času na nadchádzajúcom plenárnom zasadnutí. Na siahodlhú diskusiu o tzv. sexuálnych a reprodukčných právach, čo nie je kompetencia EÚ, sa však čas našiel.

To svedčí o tom, že míňame energiu a čas na politiky, ktoré nie sú v našej kompetencii, a okrádame občanov o riešenia v oblastiach, ktoré zverili do rúk EÚ.

Vedel Európsky parlament a Európska komisia ešte pred CoFoE o tom, že občanov zaujíma predovšetkým európska bezpečnosť?

Eurobarometer robí pravidelný prieskum, kde bezpečnosť figuruje ako priorita číslo jeden už roky. Čiže mohli sme to vedieť, keby sme to čítali a náležite sa o to zaujímali.

Potrebovali teda európske inštitúcie túto konferenciu nato, aby zistili, čo chcú európski občania?

Určite sme ju len pre tento jeden dôvod nepotrebovali, keďže spomínané fakty sú nám známe z prieskumov. Na druhej strane si myslím, že dôvodom na túto konferenciu bolo práve to, aby sme ako spoločenstvo vytvorili priestor na diskusiu. O tom, akú Európu chceme, čo sú naše priority, kde vidíme zlyhania alebo priestor na zlepšenie. Vždy je to lepšie ako prieskumy.

Tu by som možno urobila paralelu s práve prebiehajúcou synodou. Myslím si, že pri synode je nesporne lepšie zvládnuté to, že vychádza od človeka, od farností, od komunít, ktoré diskutujú nie o tom, čo očakávajú od Vatikánu, ale o tom, čo očakávajú samy od seba a spoločenstva. Čo môžu ponúknuť, čo môžu priniesť. Primárny pohľad je ten, že my sme cirkev a my ju môžeme zmeniť a posúvať veci, témy, viac sa zapájať a pozerať na to, akým spôsobom tak môže cirkev prispieť k šíreniu dobra v mojom okolí a kde je moje miesto, ako tomu dopomôcť.

Som presvedčená, že aj táto európska konferencia mohla mať takýto efekt. No tým, že bola tak hierarchicky riadená, s množstvom podmienok a aj spomenutého zlyhania, sa to úplne nepodarilo. Navyše, Európsky parlament schválil rezolúciu hneď po ukončení konferencie s tým, že je potrebné otvárať zmluvy. Toto určite nepovažujem za dobrú a náležitú odpoveď na požiadavky občanov.

Nie je nebezpečné otvárať zmluvy?

Je to nebezpečné, lebo nevieme, či sa nám ich potom podarí uzatvoriť. V súčasnosti by sme nemali míňať energiu na naťahovanie sa o tom, akým spôsobom máme reorganizovať EÚ. Čelíme najvážnejšej kríze od založenia tohto projektu a otvárať zmluvy považujem za nezodpovedné, ale najmä nepotrebné. Oveľa viac úsilia by sme mali venovať jednotnému hľadaniu riešení a odpovedí na veľké otázky a výzvy, ktoré máme na stole, a to v súlade s právomocou existujúcich zmlúv.

Prioritou je predsa mier, bezpečnosť a ekonomická prosperita, čo sú hlavné atribúty Únie tak, ako jej základy položili po druhej svetovej vojne otcovia zakladatelia.

Proti sústredeniu sa na ekonomickú prosperitu však stojí výčitka, že základom majú byť spoločné hodnoty, lebo len tie nám nakoniec zabezpečia prosperitu.

Samozrejme, že je to aj o hodnotách, otázka právneho štátu sa napríklad často skloňuje v záveroch – EÚ ako ochrankyňa právneho štátu. Právny štát je veľmi dôležitý, rovnako dodržiavanie zákonov a vernosť základným hodnotám, na ktorých bola EÚ postavená.

Keď si však čítam rozsudok Súdneho dvora EÚ v prípade Maďarska a Poľska, je zrejmé, že nám nedáva právnu istotu v tom, že vnímame atribúty právneho štátu rovnako. Rozsudok totiž hovorí o tom, že právny štát sa vytvára rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ, kultúrou, históriou a právnym rámcom v rámci členských štátov. A vieme, že prirodzene niekde tam nemusí byť úplne jasná zhoda.

Túto zhodu nemôžeme hľadať cez sankcie. Som presvedčená, že ju treba hľadať pri okrúhlom stole v spoločnej diskusii, snažiac sa chápať aj iný uhol pohľadu. Byť otvorení pochopiť, kde sú hranice nezhody.

Keď hovoríme o jednote a riešení najmä bezpečnosti aj navonok, aby EÚ vystupovala ako jednotný celok, dá sa to dosiahnuť tým, že zoberieme jednotlivým členským krajinám právo veta? Aká bude potom tá skutočná jednota, ak sa závery budú prijímať väčšinovým hlasovaním? Ak by sme vzali hraničnú situáciu pri 27 krajinách a výsledku hlasovania 14 ku 13. Takto môžeme dosiahnuť jednotu. Bude však tá jednota naozajstná alebo sa to začne vnútri drobiť už len tým, že niektoré krajiny vždy budú v tom menšinovom balíku a ich názor sa nikdy nedostane do „spoločného“ záveru?

Vnímam debatu o väčšinovom hlasovaní skôr v kontexte toho, že budeme pružnejší, že budeme môcť rýchlejšie zareagovať na niektoré geopolitické zmeny alebo niektoré výzvy. Taktiež mám však obavu, že jednota sa bude ešte viac naštrbovať. Súčasným spôsobom musíme totiž nejako dospieť k dohode, čo v podstate každého privedie k tomu, aby spravil aj ústupky alebo pochopil iný postoj. Takto sa obrusujú hrany.

… a možno si presadil aj nejaký svoj iný záujem výmenou za hlasovanie v tej konkrétnej otázke, lebo, priznajme si, tak vyzerá reálna politika…

… áno, niekedy tak žiaľ vyzerá. Vnímam to citlivo predovšetkým v niektorých ľudskoprávnych oblastiach, kde si niektoré krajiny riešia svoju vnútornú politiku tým, že blokujú napríklad sankcie voči totalitným režimom alebo dokázateľným porušovateľom ľudských práv.

Spomenula som niektoré príklady, keď sme sa jasne a jednohlasne dohodli na spoločnej pozícii, ktorú však porušovalo množstvo členských štátov. Ako sa nám potom – v prípade väčšinového hlasovania – podarí presvedčiť tie krajiny, ktoré v hlasovaní prehrajú, aby nehľadali cesty nedodržiavania „spoločného“ stanoviska? Keď už teraz v prípade jednomyseľného hlasovania vidíme, aké je to ťažké.

Napríklad sankcie voči Bielorusku, ktoré sa obchádzali cez Rusko.

Napríklad. Alebo ktoré sa potom zrušili, lebo sa EÚ tvárila, že Lukašenko sa vydal európskou cestou, a teraz vidíme, ako katastrofálne to dopadlo.

Máte vy osobne z politického prostredia v europarlamente, v ktorom sa pohybujete, vedomosť o tom, ktoré krajiny alebo politické prúdy najviac tlačia na to, aby tie zmluvy boli otvorené, aby sa rozšíril princíp väčšinového hlasovania?

Z krajín je lídrom určite Francúzsko, z inštitúcií Európsky parlament, ako aj predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, ktorá túto vec presadzuje už veľmi dlho ako jednu zo svojich priorít. Na stole je aj legislatívne právo Európskeho parlamentu, čo, samozrejme, tiež vyžaduje zmenu zmlúv. To by bolo potrebné aj v prípade zmeny volebných pravidiel, na ktorú vyzval Európsky parlament vo schválenej rezolúcii.

Dôležité je však spomenúť aj pozíciu skupiny 13 členských štátov, v ktorej potvrdzujú význam Konferencie o budúcnosti Európy, avšak za náležitý spôsob reakcie na občianske diskusie a závery určite nepovažujú otváranie zmlúv. Som presvedčená, že riešenia je potrebné hľadať v rámci súčasného nastavenia zmlúv.

Konzervatívne prostredie často zdôrazňuje princíp subsidiarity, rozhodovanie čo najbližšie k problému. Prečo je dôležité, aby tento princíp zostal medzi základnými princípmi EÚ?

Princíp subsidiarity nastavuje optimálny vzťah medzi politickou reprezentáciou a občanmi a zároveň ich chráni pred totalitou moci. Dôležité je, že princíp subsidiarity je spojený s princípom proporcionality. Je potrebné nachádzať správnu proporciu, a teda mieru, do akej je prínosné riešiť daný problém na úrovni členských štátov, lebo je to efektívnejšie. A naopak, aká časť danej problematiky sa presunie na úroveň EÚ práve preto, lebo je lepšie spravovaná na nadnárodnej úrovni.

Európsky parlament však často rieši záležitosti, ktoré mu kompetenčne nepatria. Prečo?

Často sa tento fenomén ospravedlňuje skutočnosťou, že europoslanci sú predsa zástupcovia občanov, a teda majú právo hovoriť o každej téme. Problém je však v tom, že správa, ktorá je mimo kompetencií EÚ, prináša náklady. Navrhovateľ ju píše, sú tam tieňoví spravodajcovia, prejde to výborom, potom to ide do pléna. Finančne to stojí občana presne to isté ako návrhy, ktoré v kompetencii máme. Toto považujem za neakceptovateľné. My nemôžeme míňať toľko času, energie a financií občanov na niečo, na čo nám nikto nedal kompetenciu.

Druhá rovina tohto problému je však ešte závažnejšia. Je ňou tvorba tzv. mäkkého práva, ako sa odborne nazýva skutočnosť, že tieto rezolúcie Európskeho parlamentu následne vo svojom rozhodovaní zohľadňuje aj Európsky súdny dvor či národné súdy. Považujem to za využívanie akejsi šedej zóny na uzurpovanie si legislatívneho práva tam, kde na to európske inštitúcie kompetencie nedostali.

To, čo by nemali mať tie inštitúcie v kompetencii, sú vlastne kultúrno-etické otázky, ktoré by si mali riešiť členské štáty samy. Či už ide o rodinnú politiku, potraty, manželstvo atď. Na druhej strane 1,7 milióna ľudí podpísalo petíciu za to, aby sa z európskych peňazí nefinancoval výskum na ľudských embryách, čo v skutočnosti znamená smrť nenarodených detí. Prečo tento návrh s takouto ohromnou podporou ľudí nefiguruje v záveroch CoFoE, aj keď bol riadne podaný cez digitálnu platformu? 

Z tohto nástroja Európskej iniciatívy občanov sme sa veľmi tešili, keďže je to vynikajúci spôsob vtiahnutia občanov do vytvárania spoločného dobra. A čo sa stalo? Šesť takýchto občianskych návrhov, ktoré splnili kritériá aspoň jeden milión podpisov zo siedmich členských krajín, bolo v podstate zmietnutých zo stola. Prísne podmienky a absolútne neadekvátna reakcia európskych inštitúcií občanov úplne demotivovali. Na digitálnej platforme Konferencie o budúcnosti Európy boli teraz tisíce, niekde možno desaťtisíce lajkov či reakcií pre nejakú ideu, ale oproti jednému miliónu je to neporovnateľné.

Suverénne najviac podpisov získala iniciatíva One of Us – Jeden z nás, ktorá požaduje, aby sa z európskych financií nefinancovali výskum na ľudských embryách a potraty v tretích krajinách. Následne dokonca prebehol aj súd z iniciatívy One of Us, keďže túto občiansku iniciatívu inštitúcie EÚ jednoducho v rozpore s deklarovaným cieľom tohto nástroja odmietli. Ani to však neprinieslo výsledok. A hlas 1,7 milióna občanov bol hodený do koša.

Rozhovor s Erikom Potockým, Denník Postoj, uverejnený 31. mája 2022

Titulná foto: Denník Postoj

Miriam Lexmann v hodnotení Konferencie o budúcnosti Európy pre TASR upozornila, že namiesto inštitucionálnych otázok je v súčasnosti dôležitejšie, aby EÚ riešila konkrétne problémy občanov súvisiace s pandémiou koronavírusu a najnovšie aj vojnou na Ukrajine a dopadmi inflácie.

Nástup digitálnej éry nás zastihol nedostatočne pripravených a my nesmieme dopustiť rovnaký scenár pri vývoji metaverza. Prvým zaváhaním sme totiž v dôsledku šírenia dezinformácií vystavili vážnemu ohrozeniu demokraciu. Ak zaváhame dnes, deštrukčne negatívnym vplyvom na duševné zdravie môžu čeliť celé generácie, píše Miriam Lexmann v komentári o metaverze spoločnosti Facebook.

Ľudská dôstojnosť, sloboda, ľudské práva, slobody myslenia, sloboda slova, princíp subsidiarity – aj to sú hodnoty na ktorých stojí Európska únia. Princíp subsidiarity určuje vzťah občana a štátu, pričom vyšší celok má podporovať ten nižší za účelom ochrany dobra človeka. Ak tento princíp začneme porušovať, ohrozujeme naše spoločenstvo a slobodu človeka, hovorí Miriam Lexmann v relácii Rádia Lumen Karmel.

Pre zastavenie financovania Putinovej agresie sú sankcie nevyhnutné,“ povedala europoslankyňa Miriam Lexmann (EĽS/KDH) počas plenárneho zasadnutia Európskeho parlamentu v Štrasburgu, kde poslanci diskutovali aj o aktuálnom už 5. balíku sankcií voči Rusku za vojenskú agresiu na Ukrajine.

Ruské uhlie nechceme, polovodiče nepredáme

EÚ pristúpila k ďalšiemu balíku sankcií po odhalení zločinov proti ľudskosti v Buči neďaleko Kyjeva. Treba si uvedomiť, že iba za energie EÚ od začiatku vojny na Ukrajine zaplatila Rusku 35 miliárd eur. Preto sankcie práve v oblasti energetických zdrojov sú absolútne kľúčové na zastavenie financovania Putinovej agresie,“ zdôvodňuje rozsah a dôvody najnovšieho balíka sankcií členka Výboru pre zahraničie, bezpečnosť a obranu (AFET) pri EP Miriam Lexmann.

Okrem dovozu uhlia pridali krajiny EÚ do balíka sankcií aj zákaz vývozu polovodičov, ktoré sa taktiež využívajú aj vo vojenských technológiách. Ruské spoločnosti sa nebudú môcť zúčastňovať verejných súťaží v EÚ, čo je dôležité z pohľadu kybernetickej bezpečnosti pri ochrane našej kritickej infraštruktúry.

„Je nesmierne dôležité, aby sme spoločne s demokratickými partnermi dosiahli čo najlepšiu koordináciu pri dohliadaní na dodržiavanie všetkých reštrikcií. Tu sú absolútne kľúčové postihy voči štátom, entitám či osobám, ktoré pomáhajú Kremľu obchádzať sankcie,“ upozornila Miriam Lexmann, pričom priamo v pléne Európskeho parlamentu  podotkla, že to sa týka predovšetkým Číny. Tamojšia Komunistická strana odmieta prevziať zodpovednosť v globálnom kontexte a využiť svoje páky na zastavenie Putinovej agresie.

Odhodlanie brániť slobodu a demokraciu nepozná hranice

Čínska komunistická strana sa odmieta postaviť Putinovi kvôli samotnej povahe tohto totalitného režimu a jej vlastným zločinom, vrátane potláčania ľudských práv v Číne a Hongkongu, ako aj agresívneho správania voči tretím krajinám vrátane Taiwanu, ale aj voči členským štátom EÚ,“ analyzuje čínsky postoj slovenská europoslankyňa.

Dôsledky pomoci Rusku vyhnúť sa sankciám musia byť podľa členky predsedníctva medzinárodnej Medziparlamentnej aliancie pre Čínu (IPAC) jasne odkomunikované všetkým krajinám, subjektom i jednotlivcom, ktorí sa o to pokúsia.

„To, nakoľko principiálne a jednotne zareagujeme na agresiu proti Ukrajine bude definovať, v akom svete budeme žiť. Rusko a Čína tvrdia, že ich priateľstvo ´nepozná hranice´. Nemali by sme to podceňovať. Obom by sme však mali jasne ukázať, že aj naše odhodlanie brániť slobodu a demokraciu nepozná hraníc,“ uzatvára Miriam Lexmann.

Obrázok: dw.com; picture alliance/dpa

Ukrajina patrí k najväčším producentom obilnín na svete. Pripadá na ňu až 11 % trhu s pšenicou, 16 % s jačmeňom a 15 % s kukuricou. Podobne je to aj s olejninami, kde len slnečnicový olej tvorí až 61 % obchodu. Takmer všetok tovar Ukrajina do sveta distribuuje cez prístavy. Tie teraz blokuje Rusko.

Krajinám závislým od ukrajinských plodín tak hrozí nielen zvyšovanie cien potravín, ale v niektorých z nich môže dôjsť až k obrovským výpadkom v ich dodávkach. „Najviac to môže pocítiť severná Afrika a krajiny Blízkeho východu. Pre predstavu, chudobou ohrozený Libanon nakupuje od Ukrajiny až 80 % obilnín. Putin aj naďalej demonštruje svoju neľudskosť a svet kvôli nemu čelí nielen vojnovej agresii, ale aj obavám z hladomoru,“ upriamuje pozornosť na dôsledky súčasného diania Miriam Lexmann.

Riešením je aj zvýšenie domácej poľnohospodárskej výroby

Súčasná situácia opäť zvýrazňuje dôležitosť posilňovania potravinovej bezpečnosti a sebestačnosti v Európe, ako aj na nutnosť spolupráce s našimi partnermi s cieľom hľadať riešenia pre krajiny, ktorých občania sú už teraz ohrození nedostatkom potravín.

„V uznesení o zaistení potravinovej bezpečnosti v EÚ, ako aj mimo nej v súvislosti s ruskou inváziou na Ukrajinu, ktoré sme minulý týždeň schválili v Európskom parlamente, sme vyzvali na využívanie dostupných európskych prostriedkov na zvýšenie domácej poľnohospodárskej výroby,“ približuje jedno z riešení členka Výboru pre zamestnanosť a sociálne veci.

Miriam Lexmann tiež  poukazuje na nevyhnutnosť prehodnotiť našu spoločnú poľnohospodársku politiku, vrátane legislatívnych návrhov vyplývajúcich z cieľov a zámerov stratégie „Z farmy na stôl“, a to v kontexte dôsledkov Putinovej agresie voči Ukrajine na európsku a globálnu potravinovú bezpečnosť.

Foto: ilustračné, arpok.cz

ZOSTAŇME V KONTAKTE

Nechajte mi Váš e-mail a majte prehľad o tom, čo pre Vás robím  v Európskom parlamente! 

Skip to content