Pojmom subsidiarita sa dnes operuje čoraz častejšie. Čo presne znamená, koho sa týka, prečo tvorí podstatu ochrany pred totalitou či ako sa ju pokúša prekračovať Európska únia?

Nájsť rovnováhu medzi dávno danými, zjavenými pravdami o človeku a dynamikou spoločenských zmien je veľkou výzvou pre každú generáciu. Pre veriacich i neveriacich, pre nepolitikov a rozhodne pre politikov.

Rýchlosť, akou sa mení náš svet v globálnom rozmere, môže nabádať aj k rýchlym riešeniam či skokovým zmenám. Namieste je však rozvážnosť opierajúca sa o pevný základ. Ten nám pripomína, odkiaľ prichádzame a kam ideme.

V týchto dňoch je to presne 130 rokov, čo Katolícka cirkev predstavila zásady na riešenie ťažkých sociálnych a ekonomických problémov spoločnosti v encyklike Rerum novarum pápeža Leva XIII.

Slovami Pia XI. mala „tú zvláštnosť, že práve vtedy, keď to bolo nanajvýš príhodné, ba nevyhnutné, (táto encyklika) dala celému ľudstvu bezpečné normy na primerané vyriešenie ťažkých problémov ľudskej spoločnosti, ktoré sa označujú názvom sociálna otázka“.

Tak predstavila alternatívu marxizmu, ktorý si násilne a totalitne chcel vydobyť pozíciu univerzálneho princípu správy spoločnosti – od ekonomických vecí cez sociálne až po kultúrno-etické a morálne.

Encyklika poskytla odpovede na riešenie sociálnej otázky a predstavila základ učenia cirkvi, ktoré chráni slobodu, dôstojnosť a kreativitu každého člena spoločnosti, a tak ich pozýva zodpovedne tvoriť spoločné dobro. Cirkev si tak zvolila opačnú perspektívu riešenia než ideológie, ktoré si vytvoria predstavu o ideálnej spoločnosti a tú tvrdo presadzujú aj za cenu dnes už historicky známych totalitných dôsledkov.

Úlohou spoločnosti je pomôcť, nie ničiť a pohltiť

Tajomstvo rozdielneho prístupu tkvie v princípe subsidiarity, ktorý pomenoval a rozviedol v detailoch až Pius XI. pred 90 rokmi v encyklike Quadragesimo anno (v preklade „V štyridsiatom roku“ – lebo vyšla presne na 40. výročie encykliky Rerum novarum).

Pius XI. v nej jasne definuje postupnosť subsidiárnej hierarchie, pričom do jej základu zakotvil už spomenutú ochranu slobody a dôstojnosti každej osoby: „Je celkom určite pravdivé a dejiny to potvrdzujú, že pre zmenené podmienky mnohé veci môžu vykonávať už len veľké združenia, hoci sa nimi predtým zaoberali aj malé. Predsa však musí ostať jasná veľmi dôležitá zásada v sociálnej filozofii: ak je nepovolené odobrať jednotlivcom to, čo môžu vykonávať vlastnými silami a vlastným úsilím, a prideliť to spoločenstvu, tak je nespravodlivé preniesť na väčšiu a vyššiu spoločnosť to, čo môžu vykonávať menšie a nižšie spoločenstvá. Alebo inak ‚prirodzenou náplňou akéhokoľvek zásahu samej spoločnosti je totiž pomôcť subsidiárnym spôsobom údom spoločenského organizmu, a nie zničiť ich a pohltiť‘.“

Na základe tohto princípu sa musia všetky spoločnosti vyššieho spoločenského zriadenia postaviť do postoja pomoci (subsidium), čiže opory rastu a rozvoja vo vzťahu k menším. Upozorňuje na to Kompendium sociálnej náuky Cirkvi v časti 186 (Pápežská rada pre spravodlivosť a pokoj, 2004).

Dnes už vieme, že odmietnutie subsidiarity alebo jej obmedzenie s cieľom domnelej demokratizácie či rovnosti všetkých v spoločnosti obmedzuje a niekedy aj ničí ducha slobody a iniciatívy.

Cesta tvorby vzťahu cirkvi voči demokracii bola dlhá, ale svätý Ján Pavol II. v encyklike Centesimus annus vyjadril k nej úctu, plne si však uvedomujúc to, čo viedlo cirkev k jej zdržanlivému postoju pre jej mimoriadnu krehkosť, ktorá spočíva v jedinečnej sebadeštrukčnej tendencii.

Práve preto cirkev ponúkla riešenie, ktoré hľadá optimálny vzťah medzi politickou reprezentáciou a občanmi tak, aby politika bola čo najbližšie k človeku a pre jeho dobro. Sociálne učenie cirkvi a jej morálna teológia prinášajú základný princíp pre zdokonalenie spoločenského usporiadania. Zahŕňajú pritom jeho sociálny a ekonomický rozmer cez princíp subsidiarity, ktorý je napĺňaný solidaritou, sociálnou láskou a spravodlivosťou v ochrane ľudskej dôstojnosti a slobody.

A tak – ako podčiarkuje sv. Ján Pavol II. v encyklike Sollicitudo rei socialis – spoločenské dobro sa uskutočňuje vďaka subjektívnej tvorivosti občana v atmosfére občianskeho spoločenstva. To sa chápe ako súhrn vzťahov medzi jednotlivcami a sprostredkujúcimi zoskupeniami (podľa encykliky Centesimus annus).

Vyššie uvedený citát o oprávnenosti presunu kompetencií na vyššie celky vplyvom zmenených podmienok sa dá aplikovať aj na tvorbu Európskej únie. Je pravda, že v povojnovej Európe mala úloha vyššieho celku zjednocujúci a mierotvorný význam. V dnešnom globálnom svete vidíme význam Únie aj v spoločnom trhu či v politikách, ktoré sa týkajú koordinovanej odpovede na mnohé geopolitické výzvy.

Princíp subsidiarity je jasne cítiť už v základoch povojnovej mierovej spolupráce, tak ako ju nastavili európski otcovia zakladatelia.

Dnes garantuje funkčnosť Európskej únie a tvorí prvok demokratickej kontroly. Princíp subsidiarity bol a musí zostať absolútne kľúčovým základom, ktorý garantuje poslanie a zmysel EÚ. Tak, aby jej činnosť neprekračovala rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie jej cieľov.

Je zhubným omylom štátu zasahovať do svätyne rodiny

Agendou Európskej únie teda má byť len to, čo dokáže lepšie než jednotlivé členské štáty. Konkrétne článok 5 Zmluvy o Európskej únii z roku 1992 okrem iného špecifikuje:

„Podľa zásady subsidiarity koná Únia v oblastiach, ktoré nepatria do jej výlučnej právomoci, len v takom rozsahu a vtedy, ak ciele zamýšľané touto činnosťou nemôžu členské štáty uspokojivo dosiahnuť na ústrednej úrovni alebo na regionálnej a miestnej úrovni, ale z dôvodov rozsahu alebo účinkov navrhovanej činnosti ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie.“

Lisabonská zmluva v článku 3b k princípu subsidiarity dopĺňa aj princíp proporcionality: „Vykonávanie právomocí Únie sa spravuje zásadou subsidiarity a proporcionality.“ A v tom istom článku bližšie špecifikuje: „Podľa zásady proporcionality neprekračuje obsah a forma činnosti Únie rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov zmlúv.“

Napriek jasnej formulácii sa pokusy prekročenia kompetencií Únie opakovane objavujú. Takýmto je napríklad aktuálny počin Európskej komisie, ktorá svojou iniciatívou návrhu Nariadenia o uznávaní rodičovstva medzi jednotlivými členskými štátmi zasahuje do ich svojbytnej rodinnej politiky. Takýmto pokusom je aj správa od chorvátskeho socialistického europoslanca Predraga Freda Matića o sexuálnom a reprodukčnom zdraví, ktorá bude čoskoro predložená k hlasovaniu v pléne Európskeho parlamentu.

Táto správa direktívne obmedzuje legitímne kompetencie členských štátov a označuje všetkých s iným presvedčením svedomia prívlastkom „narušitelia demokracie“.

Pritom nás už encyklika Rerum novarum vystríhala, že je „zhubným omylom chcieť, aby štát mohol ľubovoľne zasahovať do svätyne rodiny“, nieto ešte Európska únia. Rovnako sledujeme aj pokusy zasahovať do daňovej politiky členských štátov, ktorá podľa európskych zmlúv tiež patrí do ich výlučnej kompetencie.

Zástancovia takýchto krokov Únie argumentujú, že ak nejde o legislatívny návrh – ako napríklad v prípade správy Matić –, európske inštitúcie musia mať slobodu vyjadrovať sa k čomukoľvek. Ja s tým však nesúhlasím, keďže z povahy týchto nelegislatívnych uznesení sa dá usúdiť, že v konečnom dôsledku vedú k legislatívnemu návrhu. Takéto uznesenia tiež citujú v rámci svojej judikatúry obidva európske súdy, a tým majú jasný dosah na vnútroštátne právo. V prípade správy Matić vysoko kontroverzný.

To, že aj právne nezáväzný dokument alebo tzv. „soft law“ tvorí materiálny prameň práva, a teda má povahu legislatívne meniť právny poriadok, je jasným dôkazom toho, že princíp subsidiarity sa jednoznačne musí vzťahovať aj na takéto kroky inštitúcií Európskej únie.

Jasne to vyplýva z jeho prirodzeného chápania. V opačnom prípade sa vytvára priestor pre akúsi šedú zónu na obchádzanie chýbajúcich legislatívnych kompetencií EÚ, pričom princíp subsidiarity stráca svoju hlbokú podstatu a stáva len akýmsi zaujímavým elementom pre právny diskurz.

Subsidiarita je sociálny pilier, ktorý zaručuje ochranu spoločného dobra

Trend zasahovania do výlučných právomocí členských štátov je podľa môjho názoru nadmieru nebezpečný, a preto považujem za nevyhnutné, aby subsidiarita bola jednou z primárnych tém odbornej i občianskej diskusie v rámci prebiehajúcej Konferencie o budúcnosti Európy.

Ako upozorňuje Kompendium sociálnej náuky Cirkvi v časti 187, základným cieľom tohto princípu je predsa chrániť osoby, rodiny a menšie celky (v tomto prípade aj členské štáty) od zneužívania nadriadenými inštitúciami. Teda aj Európskou úniou.

V opačnom prípade Únia úplne potlačí to svojské a originálne, čo ponúkajú jednotlivci, rodiny, menšie spolky a členské štáty, ktoré prispievajú k spoločnému dobru nášho kontinentu a sveta, a teda nebude konať v záujme tohto spoločného dobra.

Vychádzajúc z encykliky Quadragesimo anno Pia XI., Únia sa tým okráda o možnosť s väčšou voľnosťou, silou a účinnosťou riešiť veci, ktoré prináležia len jej.

Ak premietnem slová sv. Jána Pavla II. o štáte na Európsku úniu, takáto Únia, ktorá „priamo zasahuje do spoločnosti a oberá ju o zodpovednosť, plytvá ľudskou a sociálnou energiou a spôsobuje prebujnenie (štátneho) aparátu, ktorý ovláda viac byrokratická logika ako úsilie slúžiť občanom, čo prináša so sebou ohromné narastanie výdavkov.

Zdá sa, že lepšie pozná potreby a dokáže ich uspokojiť ten, čo sa s nimi zblízka stretá a je blížnym núdzneho“ (z Centesimus annus). Pričom druhá veta indikuje, že princíp subsidiarity musí byť rešpektovaný aj v rámci členských štátov.

Subsidiarita tvorí jeden z hlavných pilierov odpovede na sociálnu otázku, chrániac pritom slobodu, dôstojnosť občanov a spoločnosť pred totalitou moci zhora. Európsku úniu má ustrážiť pred sebadeštrukčnými experimentmi v podobe zasahovania do výlučných kompetencií členských štátov, ktoré môžu viesť k odcudzeniu jej skutočnej podstaty a premeniť ju na zhora sa tlačiacu ideológiu.

A následky ideológií už predsa poznáme.

Publikované v Denníku Postoj, 02. júna 2021

Zdroj foto: postoj.sk/TASR/AP